Termín kultúra pochádza z latinčiny a v pôvodnom význame sa spájal s obhospodarovaním poľnohospodárskej pôdy (t. j. agri cultura). Základ vnímania kultúry ako charakteristiky ľudskej vzdelanosti položil až Marcus Tullius Cicero. Vo svojom diele Tuskulské rozhovory (45 pred n. l.) nazval filozofiu kultúrou ducha.
Jav kultúra má pritom interdisciplinárny charakter a v snahe identifikovať jeho význam sa stretávajú pohľady viacerých vedných disciplín, predovšetkým sociológie a psychológie, ale aj antropológie, teórie komunikácie, lingvistiky, ekonómie atď.
Prečo je jav nazývaný kultúra taký dôležitý pre celú škálu disciplín, ukazuje najmä jeho vplyv na ľudskú spoločnosť. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že všetky vedné disciplíny skúmajú jeho dva aspekty, a to vonkajší prejav – správanie jednotlivca v rámci skupiny alebo skupiny v rámci väčších skupín, prípadne skupín navzájom – a vnútorný hnací prvok, ktorý takéto vonkajšie prejavy generuje.
Jedným z prvých autorov, ktorý ku kultúre pristupoval z moderného vedeckého pohľadu, bol E. B. Tylor. V publikácii Primitívna kultúra ju definuje ako „komplexný celok zahŕňajúci poznanie, vieru, umenie, morálku, zákony, obyčaje a ostatné spôsobilosti a zvyklosti získané jednotlivcom ako členom spoločnosti“.
V organizáciách ako v sociálnych skupinách hrá kultúra tiež svoju významnú rolu. Záujem o kultúru je o to dôležitejší, čím väčší záujem majú organizácie usmerňovať správanie skupín a jednotlivcov v súlade so svojimi cieľmi.
Tento pragmatický pohľad na kultúru podnietil v určitých obdobiach väčší, či menší záujem o organizačnú kultúru. Vzhľadom na rôznorodé profesionálne zázemie teoretikov, ktorí sa organizačnými kultúrami zaoberali, vzniklo množstvo teórií o tom, čo organizačná kultúra je, odkiaľ pramení, ako sa prejavuje, kto sú jej aktérmi a aké má funkcie. Niektoré teórie sa zaoberali jej vonkajšími prejavmi, niektoré sa zamerali na zdroj týchto prejavov.
Všetky teórie však spája pohľad na organizačnú kultúru ako na špecifický súbor hodnôt, ktoré nachádzajú výraz v súbore pravidiel, ako sa v organizácii správať (v tom najširšom zmysle slova). Keďže správanie zamestnancov v organizácii, aby bola funkčná a najmä úspešná, musí byť cielené, zásadnou funkciou organizačnej kultúry musí byť jej vplyv na jej členov. Hodnotový systém však človeku nemožno prikázať, ani vnútiť. A tak musí byť prvoradou úlohou organizácie identifikovať, do akej miery sa jej zamestnanci stotožňujú s hodnotovým systémom celej organizácie, jej jednotlivých útvarov, či malých pracovných tímov, a do akej miery si ho zvnútornili. Ak zistí odchýlky v niektorých významných oblastiach, je len na organizácii, ako bude postupovať ďalej, aby prišlo k zlepšeniu situácie.
Z terminologického hľadiska je v slovenskom a v českom jazyku ustálených viacero termínov, a to organizačná kultúra, podniková kultúra, alebo firemná kultúra. Termín organizačná kultúra je významovo najširší, pretože zahŕňa všetky typy organizácií, pričom podniková, respektíve firemná kultúra sa vzťahuje len na ziskové organizácie.
Zdroj: Šajgalíková, H. – Copuš, L.: Organizačná kultúra a jej motivačný potenciál. Bratislava: Ofprint, 2020.